Kostol Premenenia Pána v Španej Doline z aspektov archívno-historického výskumu
Autorka: Mgr. ZUZANA MIČKOVÁ, Ph.D.
Kostol Premenenia Pána je určite najvýraznejšou pamiatkou „nadzemnej“ Španej Doliny. Keďže bol údajne postavený v roku 1254, mnohé publikácie ho označujú za najstaršiu stavebnú pamiatku v tejto lokalite, ba dokonca za najstarší kostol v blízkom okolí. Ide v podstate o logickú úvahu, ktorá vychádza z nápisu situovaného nad vstupným renesančným portálom vedúcim do lode kostola. Latinský nápis predsa hovorí jasne: Sanktuárium bolo postavené v roku 1254, loď chrámu bola vymurovaná v roku 1593, chrám bol predĺžený pridaním veže v roku 1723 vďaka prostriedkom z časti od spoločenstva, z časti od zbožných katolíkov.
Niet sa teda prečo čudovať, že sa táto informácia pravidelne objavuje ako u autorov starších tak v publikáciách novších. Rok 1254 sa tak natrvalo usadil v populárnej i v odbornej spisbe. Ak sa však pozrieme na históriu kostola komplexnejšie a okrem uvedeného nápisu sa zahĺbime aj do ostatného pramenného a historického materiálu, zistíme že starobylosť špaňodolinského kostola nie je takým faktom, ako sa mnohým na prvý pohľad zdalo a stále zdá.
Z času na čas sa v odborných štúdiách venovaným baníctvu, či Španej Doline okrajovo vyskytne pochybnosť týkajúca sa starobylosti kostola, z laických čitateľov si to však všimne málokto.
Dochované pramene do konca 15. storočia sa v súvislosti s územím dnešnej Španej Doliny zmieňujú len o baniach. Informácie sú dokonca natoľko strohé, že je problémom i samotné datovanie vzniku obce. O kostole, prípadne aspoň o kaplnke by sme teda darmo hľadali nejakú zmienku. V najstaršom období sa tak musíme spoliehať najmä na analógiu.
Vzhľadom na datovanie uvedeného nápisu do prvej tretiny 18. storočia, možno konštatovať, že rok 1254, kedy malo byť postavené sanktuárium, je viac ako pochybný. V tomto období sa s istotou vedelo len o striebronosných žilách v oblasti Starých Hôr, čo vyplýva aj z o rok neskôr vydanej privilegiálnej listiny. Do špaňodolinskej doliny sa ťažiari „prekopali“ o niečo neskôr.
Príčina vzniku takýchto omylov je jednoduchá a celkom pochopiteľná. Naši predkovia mávali pre nedostatok informácií často skreslené predstavy o jednotlivých historických udalostiach a ich poznatky v mnohých prípadoch vychádzali len z ústnej tradície.
I ďalší argument neexistencie kostola minimálne do prvej polovice 15. storočia je prostý. V historickom chotári Banskej Bystrice v tomto čase podľa prameňov stáli len farský kostol Nanebovzatia Panny Márie, Špitálsky kostol, kostol sv. Jakuba a kostol sv. Antona v Sásovej. Podľa kostolov sa zvyklo hovoriť aj osadám napr. Sv. Jakub a sv. Anton (Sásová). Ak by v tomto období stál aj kostol v Španej Doline bola by iste zachovaná aspoň nejaká zmienka o tak významnej stavbe.
Na viac treba dodať, že dosiaľ ani žiadna seriózna umelecko-historická štúdia nepotvrdila na špaňodolinskom kostole prvky románskeho slohu, ktoré by mohli dokázať jeho starobylosť.
Pravdivou informáciou vyčítanou z nápisu ale určite zostáva, že dnešná podoba špaňodolinského kostola je výsledkom postupných prestavieb. Počiatky tejto stavby však treba hľadať najskôr v polovici 15. storočia. Toto časové ohraničenie podporuje aj skutočnosť, že v bočnej kaplnke kostola je dodnes zachované neskorogotické okno, ktoré mohlo byť súčasťou pôvodne samostatne stojacej kaplnky (predchodkyne špaňodolinského kostola).
Po kultúrnej a stavebnej stránke sa druhá polovica 15. storočia v Banskej Bystrici niesla v duchu radikálnej prestavby farského kostola, čo si určite vyžadovalo prítomnosť odborníkov z tejto oblasti remeselnej výroby. Bolo by celkom logické, ak by aktivity miestnej kamenárskej dielne využili aj okolité dediny, či banské osady.
Ako bolo zvykom, za výstavbou sakrálneho objektu stál zväčša štedrý darca – donátor. V druhej polovici 15. storočia vlastnili na území Španej Doliny bane mnohí významní banskí podnikatelia. V prípade špaňodolinského kostola, resp. v tomto období skôr kaplnky, je ale riešenie otázky donátorstva vzhľadom na absenciu akéhokoľvek prameňa irelevantné. Túto skutočnosť je potrebné spomenúť najmä preto, že v regionálnej historickej spisbe sa vyskytuje tendencia, pripisovať všetky väčšie donátorské počiny z prelomu 15. a 16. storočia Michalovi Königsbergerovi. Pokiaľ ale nenachádzame v kostole erb tohto mešťana, prípadne sa kostol nespomína v jeho testamente, jeho donátorstvo treba vylúčiť.
Žiaľ, aj v neskoršom období t.j. do konca 16. storočia zostáva stav pramenného materiálu nemenný. Akýkoľvek priamy doklad stavby, či prestavby špaňodolinského kostola absentuje.
Podobne i postavenie Španej Doliny v štruktúre miestnej cirkvi môžeme v tomto čase rekonštruovať len nepriamo, na základe prameňov týkajúcich sa banskobystrického farského kostola a Bratstva Božieho Tela. Spory, ktoré prepukli koncom dvadsiatych rokov 16. storočia kvôli spravovaniu bratskej pokladnice, nám odkrývajú i povinnosti a zvyklosti, ktoré baníkom od nepamäti vyplývali voči farskému kostolu. Podľa dochovaných dokumentov baníci z vlastnej vôle odvádzali prostredníctvom bratstva pravidelný príspevok, tzv. rudu Panny Márie. Peniaze utŕžené z predaja tejto rudy boli vo veľkej miere použité na prestavbu a výzdobu farského kostola. O tom, že by sa príspevky používali aj na prestavby iných blízkych kostolov zmienka nie je. Uvedené fakty tak zreteľne dokumentujú závislosť, ba priamo subordináciu špaňodolinských banských robotníkov banskobystrickému farskému kostolu. Ešte ani na prelome 15. a 16. storočia tak Špania Dolina podľa našej mienky nemala status filiálky, čo vyplýva z celkového správneho vývoja tejto časti banskobystrického chotára.
Je všeobecne známe, že územie Španej Doliny – bane patrilo od udelenia privilégií správne pod jurisdikciu mesta a taká istá analógia sa dá predpokladať aj v správe cirkevnej. Banské robotníctvo sa spočiatku neusadzovalo v Španej Doline natrvalo. Ešte na začiatku 16. storočia sú označovaní ako fluktuujúci element pochádzajúci z rôznych krajov. V inom dokumente sa zase hovorí, že „väčšia časť nemá ani určité bydlisko, ale sem tam sa ponevierajú ako sa im zachce“. V podstate môžeme podľa pôvodu charakterizovať dve väčšie skupiny banských robotníkov. Prví, pochádzali z rôznych regiónov (najmä nemecké krajiny) a zvykli bývať v podnájmoch v meste. Druhí zase pochádzali z okolitých poddanských dedín. Až postupom času sa baníci začali natrvalo usadzovať pri baniach spolu s rodinami, čím sa vytvorila počtom obyvateľov pomerne veľká banícka obec. Súčasným slovníkom by sa dalo povedať, že okolo baní vznikla „robotnícka kolónia“. Aj napriek stále rastúcemu trvalo usadenému obyvateľstvu zostávala banícka obec Špania Dolina naďalej priamo pod správou mesta (civilné záležitosti) a banskej komory (banské záležitosti). Podobne to fungovalo aj vo vzťahu s banskobystrickou farou. Potvrdzovala by to aj zmienka o filiálkach mesta z roku 1521, medzi ktorými sa spomína len Dolný a Horný Harmanec, Kynceľová, Nemce, Majer, Rudlová, Sásová, Kostiviarska, Sv. Jakub a Ulmanka.
Čo sa týka stavby kostolov v blízkom okolí Španej Doliny, nemôžme obísť kostol na Starých Horách. Je tu dokonca predpoklad, že bol postavený nielen o niečo skôr ako špaňodolinský, ale z počiatku mal pre okolité banícke osady väčší význam ako kaplnka v Španej Doline. Avšak ani Staré Hory sa dlho nespomínajú ako filiálka či ako samostatná farnosť. O prvotnom väčšom význame starohorského kostola svedčí aj zmienka v Jurkovičovej monografii. Ešte v časoch fungovania fuggerovského podniku sa na upokojenie ľudí pred tureckým nebezpečenstvom vchod do bane v Španej Doline opevnil troma priekopami, násypom a kostol na hute Staré Hory sa zabezpečil proti nájazdom.
Významným zlomom v cirkevných dejinách Španej Doliny bol príchod reformácie. Je všeobecne známe, že v druhej polovici 16. storočia sa v Uhorsku začali radikálne meniť náboženské pomery. Zmeny v tejto oblasti neobišli ani Banskú Bystricu. Nový náboženský prúd našiel veľmi rýchlo svojich prívržencov najmä medzi všeobecne nespokojným banským robotníctvom. Práve protestantizmus urýchlil a uľahčil snahy baníkov z nedávnych rokov (spor o bratskú pokladnicu, odmietanie príspevkov pre farský kostol) o samostatnejší náboženský život. V tomto čase by sme mohli hľadať nielen počiatky separácie špaňodolinských baníkov od banskobystrickej farnosti, ale aj od banskobystrického Bratstva Božieho Tela. Podľa banskobystrického schematizmu to boli práve protestanti, ktorí už v roku 1526 zriadili v Španej Doline samostatnú farnosť. Prvým špaňodolinským kazateľom sa stal Mikuláš, neskorší ľubietovský farár, ktorého miestom pôsobenia sa stala špaňodolinská kaplnka. Jeho nasledovníkmi boli Bartolomej a pre Staré Hory Erazmus (1534-1540). Od roku 1540 tu pôsobil Ján Gabsternus s Antonom Pausiom. Nasledovali Václav (1547-1549), Salamon Sileus (1549-1556), Valentín Simonis (1556-1559), Michal Ratiborský (1559-1562), Cyprián Friedt (1562-1568), Tomáš Petri (1568-1590) a od roku 1590 Ján Nostitius. Práve pod dohľadom posledného spomínaného protestantského duchovného bola v roku 1593 špaňodolinská kaplnka prestavená na kostol. Okrem na začiatku spomínaného nápisu a kartuše s rokom 1593, ktorá je situovaná nad južným vstupným portálom kostola, potvrdzuje dobu stavby aj pokladničná kniha Kremnice. Dochovaný záznam sa zmieňuje o výdavku 6 zlatých, ktorým mesto prispelo na stavbu tunajšieho kostola.
Z mobiliáru, ktorý patril v druhej polovici 16. storočia do vybavenia kaplnky a neskôr kostola sa dodnes zachoval kalich datovaný rokom 1574. Tento sakrálny predmet bol zhotovený zo strieborného pozláteného plechu. Je signovaný prekríženým kladivkom a baníckym želiezkom – znakom špaňodolinského baníckeho bratstva. Bohoslužobné predmety či výzdoba kostola, ktoré boli označené týmto signom boli vyrobené na objednávku baníckeho bratstva, prípadne s jeho prispením. Podľa umeleckej – historičky M. Čelkovej by sme do toho obdobia mohli začleniť aj neskororenesančný tabuľový obraz sv. Klimenta, v súčasnosti osadený v ľavom bočnom oltári. Rokom 1596 bol datovaný aj najstarší špaňodolinský zvon – umieračik.
Priaznivý vývoj pre evanjelickú konfesiu sa v nasledujúcom storočí začal radikálne meniť a zložitá politická situácia 17. storočia (turecká hrozba, protihabsburské povstania a rekatolizácia) výrazne poznačila aj život v Španej Doline. Pôsobenie protestantských kazateľov však pokračovalo napriek nepriaznivým tendenciám i v tomto období. Menoslov začína Jánom Gallovicziom a pokračuje menami ako Eliáš Tornazius, Jakub Minor, Michael Stinczelius, Pavol Grelnerius, Ján Knebelius, Melchior Rotarides a Adam Bresztovinus.
Do pôsobenia miestnych kazateľov čoraz výraznejšie zasahovali vyššie politické záujmy. Náboženské vyznanie banských zamestnancov bolo výrazne ovplyvňované i banskými úradníkmi, ktorí boli prívržencami katolicizmu. Nad baníkmi evanjelického vyznania visela neustále hrozba straty zamestnania a obydlia, teda všetkých zamestnaneckých výhod. Zrejme už v tomto čase dochádzalo na popud komory aj k násilnému odnímaniu kostolov evanjelikom. Slávik totiž spomína medzi kostolmi, ktoré boli v roku 1647 po Lineckom miery znovu prinavrátené evanjelikom, aj špaňodolinský kostol s fíliou Staré Hory.
V rámci rekatolizačnej politiky, ktorej cieľom bolo čo najviac veriacich opäť navrátiť do lona katolíckej cirkvi (niekedy aj nie celkom bohumilými prostriedkami), začala zároveň s evanjelickými farármi pôsobiť v Španej Doline, z iniciatívy banskej komory, jezuitská misia. Prvým misionárom – jezuitom bol P. Leopold Rott. Neskôr tu zvykli pôsobiť po dvaja pátri, jeden nemecký a druhý slovenský.
Jezuitskému duchovnému, ktorý v nedeľu a vo sviatok slúžil pobožnosť v baníckej kaplnke v Španej Doline, mala podľa rozhodnutia Dvorskej komory z roku z roku 1652 prispievať bystrická komora na udržiavanie koňa 30 štvrtkami ovsa a 2 vozmi sena ročne. Spomínaná provizórna kaplnka bola zriadená v komorskom dome, keďže kostol užívali mnohonásobne početnejší evanjelici.
Podľa vizitácie, ktorú vykonal archidiakon Štefan Bartók v roku 1657 (využil kompetenčné spory a začal vizitovať aj evanjelické cirkevné zbory vo Zvolenskej stolici), bolo podľa jeho záznamov v Španej Doline asi 60 katolíkov a 2000 luteránov. Katolícke omše slúžili jezuiti z Banskej Bystrice. Z bohoslužobných predmetov patriacich farnosti boli spomenuté dve kamže, jedna farby fialkovej dosť cenná, druhá biela a dva svietniky. Farárom evanjelickej konfesie bol v tomto čase Melchior Rotarides. Jeho týždenný príjem činil 3 zl. a štóly, koľko mu kto chcel dať. Rektor Daniel Reguli, syn saského kazateľa mal týždenne 1 zl., a 5 kantácií. Filiálkou špaňodolinskej farnosti boli údajne Staré Hory (Olgebergh). Tu žilo asi 160 duší.
V roku 1699 došlo k ďalšiemu zabratiu kostola, keď komora zobrala od luteránov naspäť svätostánky v Španej Doline a Tajove. Z nasledujúcich udalostí vyplýva, že kostoly boli za krátky čas opätovne vrátené. Násilná rekatolizácia vyvrcholila v rokoch 1673-1674 keď na bratislavskom súde hrozbami a väzením donútili protestantských kazateľov a učiteľov prestúpiť na katolícku vieru. Jedným z tých, ktorí sa na súd nedostavili a tým odmietli konvertovať, bol aj špaňodolinský farár Adam Brestovinus. Všetkých, ktorí konali podobne, čakalo v nasledujúcich rokoch väzenie a galeje.
Vypovedanie Adama Brestovina zo Španej Doliny a prebranie kostola od evanjelikov neprebehlo bez násilností. Proti vzniknutej situácii prejavili špaňodolinskí baníci protestantského vyznania svoju nevôľu a vzbúrili sa. Baníci počas vzbury obsadili miestnu školu i kostol a neboli ich ochotní vydať. Po správe o vyslaní cisárskeho vojska priamo do Španej Doliny sa vzbúrenci opevnili na cintoríne, ktorý bol okolo kostola, no proti vycvičenému vojsku sa dlho nedokázali brániť. Po niekoľkých obetiach a zranených sa nakoniec stiahli do lesov. Ich vzbura skončila vzdaním sa a vzbúrenci sa postupne vrátili do svojich príbytkov. Čakala ich síce milosť panovníka, ale prišli o časť svojich privilégií, čím im ako baníkom, bolo ubraté na cti. V prvom paragrafe zmierovacieho článku bolo zakotvené, že kazatelia museli definitívne opustiť kostol a školu. Kto by tajne alebo verejne podporoval vykázaných kňazov, mal byť potrestaný. Podľa druhého paragrafu sa síce luteránska viera rušila, no starí ľudia neboli nútení prestúpiť. Mládež mala byť vychovávaná len v katolíckom duchu. V štvrtom paragrafe sa zase spomína, že všetko, čo sa týka špaňodolinskej cirkvi a obce, sa povinne prenáša aj na kostol v Starých Horách, ktorý sa od toho času prehlásil za pobočku špaňodolinskej katolíckej cirkvi. Na znak vernosti panovníkovi museli baníci odovzdať zbrane komorským úradníkom, pričom si mohli ponechať len palice. Na poistenie ich vernosti mali byť šiesti protestantskí baníci vždy po týždni držaní ako rukojemníci na banskobystrickom hrade. Zmeny sa dotkli aj bratskej pokladnice, ktorá mala byť od tohto času nedeliteľná. Iný paragraf prísne zakazoval tajné schôdzky baníkov; verejné zhromaždenia sa museli nahlasovať cechmajstrovi. Banícke bratstvo sa muselo vzdať i používania svojich odznakov (kladivko, želiezko, bubon a zástavu) dovtedy, kým nepreukážu panovníkovi očividne svoju vernosť.
Neľahká situácia špaňodolinských evanjelikov je zachytená aj v archiválii z roku 1678. V dokumente evanjelici spätne predostreli ponosy na odobratie kostola z roku 1673, ktorý vlastnými rukami postavili ich rodičia a opísali svoje zložité postavenie. Trápila ich najmä skutočnosť, že nedostávali prácu, ako baníci katolíckeho vyznania, bola im zadržiavaná mzda a zo Španej Doliny boli vyháňaní. Na výstrahu bola v osade pre rebelantov postavená šibenica. Nemohli pochovávať telá svojich mŕtvych v cintoríne a ani v nijakej záhrade. Ženy zase nemali, kde dať pokrstiť svoje deti.
Počas Tökoliho povstania v roku 1682 sa znova pomery nakrátko zmenili. V Španej Doline začal pôsobiť protestantský kazateľ, no podľa schematizmu tu dlho nepobudol. Dôvodom bolo údajne to, že jezuiti priviedli celú obec do lona katolíckej cirkvi. Je síce pravda, že už v roku 1685 bol kostol v rukách katolíkov, no zdá sa, že údaj o katolíckej konfesii je vzhľadom na nasledujúce udalosti prehnaný.
Situácia sa za povstania Juraja II. Rákociho opäť načas otočila. Na základe rozhodnutia z roku 1705 schválenom na sneme v Sečanoch boli ustanovené trojčlenné komisie zložené z reprezentantov troch najpočetnejších konfesií v Uhorsku (katolík, kalvín a evanjelik). Z ustanovenia takejto komisie, mali byť kostoly vydané tej konfesii, ktorá bola v danej oblasti najpočetnejšia. V Španej Doline komisia 19. 10. 1705 rozhodla nasledovne. Keďže evanjelici katolíkov údajne prevyšovali počtom až dvojnásobne, kostol so školou a všetkými pertinenciami mal v Španej Doline ďalej slúžiť evanjelikom. Komisia presne určila i rozdelenie bohoslužobných predmetov. Medzi kostolným vybavením, ktoré malo pripadnúť evanjelikom bola aj dodnes zachovaná krstiteľnica. Katolíkom bola na bohoslužby vyhradená spodná časť domu, ktorá bola nazývaná taktiež bašta. Zvony mali byť používané spoločne. Na vybavenie katolíckeho oratória malo byť zo spoločnej pokladnice uhradených 300 zlatých. Starohorský kostol mal zostať v rukách katolíkov. Jezuiti napriek tomu museli odísť. Do Španej Doliny prišiel opäť luteránsky kazateľ. Lenže takmer nepretržité 50 ročné pôsobenie jezuitov ponechalo na obyvateľoch svoju pečať. Katolícka časť osadenstva si vyžiadala od Rákociho kňaza z františkánskeho kláštora v Kremnici. Keďže kostol bol tentokrát v rukách evanjelikov, komorský prefekt Tobiáš Alojz Ruprecht zriadil vo svojom dome kaplnku a postaral sa i o katolíckeho duchovného. Z tohto obdobia sa zachovali sťažnosti evanjelikov, že katolícka strana im robí prekážky a nechce odovzdať inventár podľa uznesenia komisie. Zdá sa však, že ani jedna strana neostala tej druhej nič dlžná. Sťažnosti príslušníkov obidvoch konfesií, ktoré sa zachovali sa týkajú najmä ťahaníc okolo sakrálnych predmetov. Spomína sa napríklad, že obraz sv. Klimenta odniesli z kostola luteráni a na oplátku katolíci nechcú vrátiť inventárnu knihu, v ktorej bol súpis majetku kostola. Po utíšení Rákociovcov sa náboženské pomery v obci konečne ustálili. V roku 1709 sa sem vrátili jezuiti. Pôsobili tu až do roku 1777, teda ešte štyri roky po oficiálnom zrušení rádu. Pod ich vplyvom sa celá Špania Dolina vrátane okolitých uhliarskych a drevorubačských osád stala definitívne katolíckou. Z vizitačnej správy archidiakona Medňanského, z roku 1713 vieme, že tu pôsobili dvaja pátri – jezuiti. Jeden nemeckej národnosti a druhý slovenskej. Okrem troch, z 1508 obyvateľov boli v Španej Doline už všetci katolíci. V dokumente je zachytená aj podoba kostola pár rokov pred barokovou prestavbou. Zdá sa, že kostol nebol bez veže ani v tomto čase. Uvádza sa totiž, že vo veži boli 3 zvony. Dominantou interiéru kostola je vždy hlavný oltár. Špaňodoliský bol údajne stĺpovitý s obrazom premenenia Pána (či šlo už o dnešný oltár nevieme). Bočný oltár sa spomína len jeden sv. Klimenta. Druhý bočný oltár Františka Regia pribudol až v polovici 18. storočia. V kostole sa nachádzali aj chóry a pomerne veľký pozlátený organ. Kostol zdobilo aj niekoľko sôch. Pôsobenie jezuitov nezanechalo pečať len v konfesii miestneho obyvateľstva. Jezuiti sa totiž pričinili aj o poslednú veľkú prestavbu tunajšieho kostola. Stavebné práce prebiehali v rokoch 1722-1726 pod vedením Juraja Mihalóczyho. Celá stavba dostala jednotný ráz a interiér nadobudol svoju dnešnú barokovú podobu. Pristavila sa veža a bočné chóry. Žiaľ, zatiaľ sa nám nepodarilo viac zistiť o celom priebehu stavebných prác a finančných príspevkoch. V roku 1824 prebehla opäť renovácia kostola, ktorá bola zavŕšená slávnostnou omšou celebrovanou biskupom Belánszkym a posvätením kostola. Vďaka F. A. Kmeťovi bol po vyše sto rokoch, t.j. 1935 obnovený interiér. V súčasnosti je kostol v Španej Doline národnou pamiatkou, ktorá je v správe pamiatkového úradu.